V Španielsku sa pred 50 rokmi začala budovať konštitučná monarchia

Madrid 21. novembra (TASR) - Pred 50 rokmi sa v Španielsku odohrala dejinná udalosť so zásadným vplyvom na modernú súčasnosť krajiny. Na prvý pohľad síce vyznieva paradoxne, že k pokrokovému rozmachu a integrácii do celoeurópskych štruktúr pomohla reštaurácia monarchie, lenže Juan Carlos I. sa 22. novembra 1975 stal španielskym kráľom po dlhej ére vlády generála Franca, a tak musel krajinu previesť od diktatúry k demokracii. Napokon vládol takmer 40 rokov, abdikoval 18. júna 2014 a na trón nastúpil jeho syn Filip VI.

Juana Carlosa korunovali ako 37-ročného po smrti Francisca Franca. Nový a prvý povojnový kráľ sa narodil 5. januára 1938 v Ríme ako vnuk predchádzajúceho panovníka Alfonza XIII, jeho rodina žila v Taliansku v exile po vyhlásení Španielska za republiku v 1931. Alfonzov syn Juan de Bourbón, knieža barcelonský, pochádzal zo španielskej vetvy Bourbonovcov, ktorá v krajine vládne s prestávkami od roku 1700.

Juan Carlos sa ako mladý princ dostal späť do vlasti na štúdiá a následne na vojenskú prípravu. V roku 1962 sa v Aténach oženil s princeznou Sofiou, v roku 1968 sa im ako tretie dieťa narodil korunný princ Felipe. Rodina mohla žiť aj v Španielsku, najmä keď v nej v roku 1947 formálne obnovili monarchiu a diktátor Franco mal k Juanovi Carlosovi špeciálny vzťah. Počítal s tým, že po jeho smrti nastúpi na trón, pravda, mal aj svoje predstavy, a tie spočívali prakticky v pokračovaní jeho vlády tvrdou rukou.

Generál Francisco Franco bol najvyšším predstaviteľom krajiny od roku 1939 až do svojej smrti v roku 1975. Aj keď kolaborácia Španielska s nemeckým fašizmom bola iba čiastočná, jeho politika tieto prvky obsahovala aj po vojne. Označoval sa ako "vodca z božej milosti" a krajinu dostal počas svojej éry do medzinárodnej i ekonomickej izolácie. Vládol teror a Franco mal na konte desaťtisíce politických vrážd, jeho reálni i domnelí oponenti končili v krutých väzenských podmienkach.

Až do konca diktatúry zostala krajina bez vládnuceho panovníka, hoci fašistický generál 22. júla 1969 predložil zákon, ktorým určil Juana Carlosa za budúceho španielskeho kráľa. Pol roka predtým musel z krajiny odísť vyhostený Carlos Hugo de Borbón-Parma a 7. januára 1969 jeho syn prvýkrát verejne vyhlásil, že by trón na úkor svojho otca prijal, hoci predtým deklaroval jeho prednosť.

Ku korunovácii došlo 22. novembra 1975, dva dni po Francovej smrti. Hoci Juan Carlos sľúbil vernosť generálovmu odkazu, po nástupe na trón prejavil oveľa liberálnejšie a demokratickejšie postoje. Neskôr tvrdil, že Franco úplne netrval na pokračovaní jeho cesty. No už v čase svojho nástupu si uvedomoval, že v čoraz demokratickejšom európskom priestore by tvrdé panovanie nemalo perspektívu, navyše mal oveľa humanistickejšie zmýšľanie než generál Franco.

Už vo svojom inaugurálnom prejave kráľ Juan Carlos I. vyjadril vôľu obnoviť demokraciu a stať sa kráľom všetkých Španielov, na celom svete. Nasledujúci rok sa začala právna a politická reforma, a to aj vďaka vymenovaniu reformne orientovaného premiéra Adolfa Suareza. Panovník tiež podporil obnovu politických strán a amnestiu pre politických väzňov.

V roku 1977 po prvých demokratických voľbách od roku 1936 parlament prijal prvú španielsku ústavu. Potvrdilo ju referendum zo 6. decembra 1978. Ústava stanovila parlamentnú monarchiu a pozíciu kráľa ako ako dozor nad vládnymi inštitúciami.

Juan Carlos I. svoj demokratický charakter potvrdil vo februári 1981, keď nepriatelia vývoja štátu zadržiavali vládne autority ako rukojemníkov v budove parlamentu. Kráľ zabránil vojenskému prevratu, ktorý ohrozoval mladú španielsku demokraciu a odvrátil tak hrozbu návratu k reakčnej frankistickej línii. Tým si síce Juan Carlos znepriatelil časť armády, no zachoval demokratické usporiadanie, ktoré neskôr umožnilo nástup socialistickej vlády na konci roka 1982.

V celom priebehu svojho panovania Juan Carlos I. podnikal zahraničné cesty s cieľom budovať dobré vzťahy. V roku 1985 spolu s prezidentom Françoisom Mitterrandom podpísali dohodu o vojenskej a politickej spolupráci. V roku 2000 sa stretol s americkým prezidentom Billom Clintonom a na Silvestra 2007 nečakane navštívil španielske jednotky v Afganistane. Spolu so svojou manželkou zavítal v roku 2002 aj na oficiálnu návštevu Slovenska na pozvanie vtedajšieho prezidenta SR Rudolfa Schustera. Na pôde Univerzity Komenského v Bratislave si prevzal jej najvyššie vyznamenanie - Veľkú zlatú medailu za šírenie demokracie a humanizmu.

Hoci bol dlho populárny, na začiatku 21. storočia jeho povesť poznačila korupčná kauza týkajúca sa princeznej Cristiny, ktorá upriamila pozornosť na financie kráľovskej rodiny. Juan Carlos čelil ostrej kritike aj po tom, čo sa v roku 2012 zúčastnil na love slonov v Botswane – luxusnom výlete v čase recesie a prísnych úsporných opatrení, ktoré zasiahli mnohých Španielov. Renomé mu nezlepšili ani ďalšie poľovačky v Rusku, kde zastrelil desať medveďov, či skolenie ťarchavej medvedice v Rumunsku. Tiež rástla nevôľa z jeho odmietania jasne kritického zhodnotenia pôsobenia generála Franca.

Juan Carlos I. abdikoval 18. júna 2014 v prospech svojho syna, ktorý sa stal kráľom ako Filip VI. Jeho otec sa však aj po abdikácii dostával do centra pozornosti pre sériu finančných škandálov; odišiel zo Španielska a žije v dobrovoľnom exile. Dlhší čas bol v Spojených arabských emirátoch, má pobyt v Portugalsku a do svojej vlasti chodieva príležitostne, predovšetkým na spoločenské udalosti a súkromné návštevy.

DPA pripomína, že Juan Carlos vyvolal nedávno negatívny rozruch svojimi vo Francúzsku vydanými memoármi. Predovšetkým otvorenou chválou Franca, ktorého si podľa vlastných slov vážil a "cenil si jeho inteligenciu a politický cit". Zdôraznil, že nikdy nedovolil, aby generála niekto v jeho prítomnosti kritizoval.